Naša škola bola pôvodne Odborná škola kovorobná, prvá svojho druhu v našom regióne, otvorená vďaka vláde a predstaviteľom kráľovského mesta Prešporka 14. novembra 1903. Naplnila sa túžba tých, čo so žiaľom sledovali, ako vyspelé viedenské odborné školy odlákavajú schopných mladých ľudí z okolia.
      Na príslušných rokovaniach o zriadení školy sa zo strany vlády zúčastnili ministerskí radcovia József Szterényi a Lajos Péterffy a riaditeľ odboru priemyselného školstva Albert Vig. Mesto a ďalšie zainteresované kruhy zastupovali kráľovský radca a primátor Tivadar Brolly, viceprimátor Tódor Kumlik, hlavný mestský notár, jeden poslanec parlamentu, tajomník obchodnej a priemyselnej komory Dr. Ger“o Wolf a členovia mestského zastupiteľstva Ferenc Hubert, János Korče a Gottfrid Ludwig.
      Na záver rokovaní sa mesto spolu so zainteresovanými kruhmi regiónu zaviazalo okrem pozemku poskytnúť aj – na ten čas značnú sumu – 400 tisíc korún na výstavbu a zariadenie školy a každoročne prispievať sumou 10 tisíc korún na jej prevádzku.
      Minister obchodu poveril 14. júla 1903 organizovaním a riadením školy profesora odbornej školy v Arade Ing. Arpáda Bejczyho. Keďže budova školy nebola ešte postavená (základy boli položené 17. septembra 1903), bolo treba zabezpečiť náhradné priestory na vyučovanie.










      Ako učebne sa využili priestory v mezaníne pravého krídla Primaciálneho paláca, ktorý práve v tom čase odkúpilo mesto. Na dielne sa našli vhodné priestranné a svetlé priestory v remíze na bývalej Széchenyiho ulici, kde žiaci absolvovali praktickú výučbu v 1. a 2. školskom roku.
      V školskom roku 1903/1904 sa do kovorobného oddelenia na riadne štúdium zapísalo 20 žiakov, z ktorých prvý ročník (prvú triedu) ukončilo 16. Najmladší mal 13 rokov, najstarší bol 18-ročný. Žiaci pochádzali najmä z okolia Bratislavay, ale aj z Púchova, Trenčianskej Teplej, Kuchyne, dolnorakúskeho Hannersdorfu, ba i zo Sedmohradska.
      Polročné skúšky sa uskutočnili 26. – 28. januára 1904 a koncoročné 27. júna 1904 pred skúšobnou komisiou, pozostávajúcou z členov dozornej rady. Predsedal jej primátor mesta T. Brolly. Ich súčasťou bola aj výstava výkresov voľného kreslenia, deskriptívnej geometrie, modelov a prác praktickej výchovy.
      Niektorí žiaci dostávali počas štúdia finančné podpory: jeden poberal mesačne 24 korún od ministerstva obchodu, traja získali štipendium od Bratislavskej obchodnej a priemyselnej komory (dvaja po 300 korún, jeden 200 korún). Z podporného fondu sa na učebné pomôcky a stravovanie vyplatilo 131, 80 korún.
      V úvodnom školskom roku doplnila prístrojové vybavenie školy vŕtačka zo Segedína, ktorú vyrobili na tamojšej škole. Štátne železnice zo Záhrebu poslali vyradené súčiastky z parnej lokomotívy. Zbierku svojimi darmi rozšírili okrem ministra obchodu aj staviteľ Durvay, hlavný inžinier mesta Laubner a majiteľ firmy Kern z Budapešti. Školu navštívili prominenti mesta, členovia obchodnej a priemyselnej komory, profesori Technickej univerzity, ako aj zástupcovia ministerstva obchodu.
      Zo zaujímavých nariadení a prípisov ministerstva obchodu, ktoré sa týkali školy, spomeňme: vymenovanie dozornej rady, schválenie rozpočtu, prípis o zákaze fajčenia v ktorejkoľvek miestnosti školy, udelenie 4 štipendií, prípis o podpore domácich výrobkov, uloženie náhradných kľúčov školskej pokladne v hlavnej mestskej pokladni, ako aj informácie o budúcom školskom roku 1904/1905.
      Z podmienok na prijatie do školy vyberáme: uchádzači majú mať zdravý, silný vzrast, dovŕšených 12 rokov života, požadovalo sa vysvedčenie o ukončení 6 tried základnej školy, resp. 2 tried strednej školy, spolu s prihláškou bolo potrebné zaslať potvrdenie o očkovaní proti kiahňam, lekárske vysvedčenie, ako aj písomné vyhlásenie otca, prípadne tútora o tom, že žiaka nevyberie zo školy pred jej riadnym ukončením.
      Uchádzači boli o prijatí vyrozumení písomne do 20. augusta. Pri následnom zápise 1. – 3. septembra každý žiak povinne zaplatil 6 korún na zabezpečenie dielní a polročne prispeli 10 korunami do podporného fondu. Od platenia poplatku do podporného fondu mohol byť žiak oslobodený, počnúc druhým polrokom, na základe vzorného správania a dobrého prospechu. Školné sa neplatilo. Škola nezabezpečovala ani ubytovanie, ani stravovanie. Učebné pomôcky pre sociálne slabších žiakov sa uhrádzali z podporného fondu.
      Odborná škola kovorobná vychovávala vzdelaných tovarišov v kovorobnom odbore, v odbore zámočníctva a strojného zámočníctva s dobrým teoretickým i praktickým základom.
      V zmysle organizačného poriadku sa od 12. novembra 1903 otvoril pre 12 záujemcov zimný kurz pre stavbárov, do ktorého prijímali aj murárskych a tesárskych tovarišov. Žiaci, ktorí by úspešne ukončili 3 ročníky zimného kurzu, mali dostať osvedčenie stavbyvedúceho. Tí, ktorí by ukončili všetky 4 ročníky, mohli po preukázaní 3 rokov praxe pracovať ako palieri v odbore murár, tesár alebo kamenár. Prvý zimný kurz pre stavbárov absolventi zavŕšili 26. marca 1904 skúškami pred učiteľským zborom a členmi dozornej rady, ďalší ročník bol však pre nedostatočný záujem (predpokladalo sa aspoň 15 uchádzačov) zrušený.
      V prípade dostatočného počtu prihlásených škola otvárala 15. októbra, prípadne 1. januára kurzy pre kuričov, strojníkov lokomobilov, mláťačiek a dynám, ako aj kurz voľného kreslenia a deskriptívnej geometrie. Školné pre kuričov bolo 6 korún, pre strojníkov a kurzy kreslenia 10 korún, pre strojníkov dynám 12 korún.
      Školský rok 1904/1905 sa v Odbornej škole kovorobnej začal už v riadnom termíne, no ešte stále v dočasných priestoroch v Primaciálnom paláci (Stará radnica). Do 1. ročníka sa zapísalo 30 žiakov, do 2. ročníka 13 žiakov. V novembri sa otvorili večerné kurzy voľného kreslenia a deskriptívnej geometrie pre tovarišov v počte 20, resp. 18 žiakov a v marci až júni sa uskutočnili kurzy strojníkov s 21 frekventantmi. Spolu školu navštevovalo 104 žiakov. Učiteľský zbor doplnil ďalší profesor odborných predmetov L. Clementis, ktorý zastával aj funkciu vedúceho dielní, ako aj jeden dielenský vedúci (majster).
      Vďaka Bratislavskej sporiteľni žiaci školy 30. septembra navštívili vo Viedni výstavu učňovských prác v Rotunde, expozíciu moderných bytových zariadení a Múzeum priemyselného výtvarníctva. Mecenáši z radov podnikateľov a majetnejších mešťanov prispeli aj na ďalšiu exkurziu žiakov i na vybavenosť školy, podporný fond či žiacku knižnicu. Obchodná a priemyselná komora vyplatila 6 žiakom štipendium v celkovej sume 1600 korún (finančnú podporu, približne 2000 korún ročne, poskytovala až do roku 1918).
      Dvaja žiaci dostali od ministerstva obchodu štipendium a jeden príspevok na stravu. Z podporného fondu sa 13 žiakom zakúpili učebné pomôcky. Ďalších 13 bolo oslobodených od prispievania do podporného fondu. Na konci roka boli 2 žiaci vyznamenaní za usilovnosť a dobré výsledky a od riaditeľa, resp. profesora kreslenia dostali po zlatej desaťkorunáčke.


      Začiatkom novembra 1904 sa Odborná škola kovorobná presídlila do novej budovy na dunajskom nábreží

(kde sídli dodnes), postavenej podľa plánu Júliusa Kolbenheyera (súčasne s ňou postavili v Uhorsku v rôznych mestách ešte 3 podobné). Budova vyrástla na mieste bývalého vyústenia Novozámockého ramena Dunaja, ktoré tieklo pozdĺž dnešnej cesty na Vajanskom nábreží, cez Šafárikovo námestie , Dostojevského rad, Továrenskú ulicu atď. a ktoré zasypali v 19. storočí. Pred výstavbou školy Fajnorovo nábrežie zregulovali a upravili do dnešnej podoby. Táto budova je sídlom priemyselnej školy dodnes.
      Pre vlastné potreby školy bolo zariadené len prízemie a prvé poschodie s dvoma triedami, troma dielňami, učebňou pre fyziku, kresliarňou a dvoma miestnosťami na zbierky. Druhé poschodie bolo vyhradené pre pravidelné verejné umelecké výstavy Bratislavského výtvarného spolku (až do roku 1910).
      Dielne v novej budove sa postupne zariaďovali pod vedením riaditeľa školy. Na montážach transmisných rozvodov i na ďalších prácach sa zúčastnili aj žiaci 2. ročníka. Profesor kreslenia P. Suján navrhol fresky na výzdobu stropu vo vestibule a nad schodiskom. O postupnom presťahovávaní školy do novej budovy svedčí aj výzva, adresovaná záujemcom o štúdium v školskom roku 1905/1906, aby sa hlásili na riaditeľstve školy už v novopostavenej budove.
      V školskom roku 1905/1906 vznikla Cziglerova nadácia s vkladom 400 korún zo zbierky Bratislavského technického spolku. Jej úroky plánovali využiť na každoročne odmeny pre najzručnejších žiakov v praktickej výchove vo forme zlatej desaťkoruny. Žiaci sa v tomto školskom roku zúčastnili na exkurzii vo Viedni a Budapešti, kde navštívili výstavy kovopriemyslu a zbrojovky, a v Šálgotarjane si prezreli oceliarne, sklársku hutu a uhoľné bane.
      V školskom roku 1906/1907 sa organizovala exkurzia do Tisovca, Hnúšte-Likiéru, Rimavskej Soboty a Diósgy"oru. Hostiteľom bola Rimamuránsko-šálgotarjanská železiarenská akciová spoločnosť. V tomto školskom roku sa po prvýkrát uzavrel vzdelávací cyklus školy. Absolventi získali živnostenský list a mohli samostatne podnikať v študovanom odbore.
      V školskom roku 1907/1908 škola založila samovzdelávací záujmový krúžok a žiacku knižnicu. S finančnou podporou Prvej bratislavskej sporiteľne sa uskutočnila päťdňová exkurzia po trase Ružomberok, Krompachy, Gelnica, Prakovce, Štrbské Pleso a Žilina. V tom roku sa organizovali aj nedeľné školy osvety pre pracujúcu mládež, ktorá túžila po nových vedomostiach. Na prednáškach sa zúčastňovalo 50 až 100 poslucháčov.


      V školskom roku 1910/1911 sa v škole pristavila strojovňa.

      V roku 1912 názov školy znel: A. Pozsonyi M. Kir. állami fémipari szakiskola (K. u. k. Staatsgewerbeschule). Bola to teda remeselnícka škola. Okrem denného vyučovania riaditeľstvo školy organizovalo odborné kurzy. V každom školskom roku sa s veľkým počtom záujemcov otvárali kurzy pre kuričov, strojníkov, ako aj doškoľovanie tovarišov, okrem toho podľa štatútu aj kurzy pre stolárov, strojníkov spaľovacích motorov, slaboprúdových motorov a dynám. V školskom roku 1914/1915 bolo v piatich kurzoch 143 frekventantov, v roku 1917/1918 v siedmich kurzoch až 561 frekventantov.
      Od roku 1913 mnohí žiaci už v júni odchádzali na žatevné a iné poľnohospodárske práce.
      V školskom roku 1913/1914 ministerstvo povolilo otvorenie dvoch paralelných tried, žiaľ, v dôsledku vypuknutia I. svetovej vojny mohli túto možnosť využiť iba v spomínanom školskom roku.
      Školský rok 1914/1915 sa začal v decembri, pretože väčšinu vyučujúcich v dôsledku I. svetovej vojny povolali do armády. Výučbu zabezpečovali riaditeľ, vedúci dielní, externý učiteľ a dvaja majstri v dielňach. Vyučovalo sa v dielňach a dvoch triedach. Ostatné miestnosti školy zabralo vojsko ako kancelárie pre vojenskú divíziu. Priebeh štúdia narušovali aj časté povolávania žiakov do armády. V súlade s nariadením ministra pred odchodom zo školy dostávali vysvedčenia. Od tohto školského roka sa udeľovalo pre najschopnejších absolventov 5 zlatých desaťkorunáčok z Fondu všeobecnej remeselníckej výchovy.
      Ako všetky školy aj našu postihli neblahé dôsledky I. svetovej vojny. Po odchode veliteľstva přemyslské divízie budovu obsadilo veliteľstvo bratislavskej opevňovacej jednotky a využívala sa aj pre rôzne inštitúcie sociálnej starostlivosti a vojnových poškodencov. Na príkaz zriaďovateľa sa v škole otvorili kurzy pre telesne postihnutých vracajúcich sa z frontu. Boli tu dielne na výrobu protéz a remeselnícké dielne pre invalidov. Tie niekedy v polovici júla 1918 počas pobytu v Bratislave navštívil aj posledný rakúsko-uhorský cisár Karol VI. (so svojou suitou vystúpil z lode priamo oproti škole).
      Od založenia školy do konca školského roka 1917/1918 bolo prijatých 590 žiakov a školu absolvovalo 200 žiakov. O ich dobrej príprave svedčí skutočnosť, že väčšina sa uplatnila v renomovaných firmách. V praxi v značnej miere využívali predovšetkým dobré schopnosti kreslenia, nadobudnuté počas štúdia.
      Učiteľský zbor v roku 1918/1919 mal okrem riaditeľa, oslobodeného od vyučovacej povinnosti, 3 učiteľov pre odbor strojnícky, staviteľský a kresliarsky, 2 externých učiteľov pre maďarčinu a zdravotníctvo a 4 dielenských vedúcich.
      Uvoľňovanie miestností po vojne bolo spojené s veľkými ťažkosťami. Celá budova bola zaplnená cudzími inštitúciami, najmä invalidmi. V roku 1919 posledných 11 invalidov (okrem 2) si našlo prácu a odišlo.
      Od maďarskej správy československé úrady prevzali: zariadenie pre 2 normálne učebne, kresliareň, fyzikáreň, 3 učiteľské kabinety, zariadenie malej poradne a kancelárie.
      Od starej maďarskej školy bolo prevzatých 1 255 zväzkov kníh, zbierky kresliarskeho inventáru (140 kusov), fyzikálne zbierky (345 čísiel v 683 kusoch), chemické zbierky (1117 čísiel v 1164 kusoch) a technologické zbierky (236 čísiel v 398 kusoch). Strojnícke zbierky pri maďarskej škole neexistovali. Staviteľské zbierky mali 98 kusov. Zemepisný a dejepisný kabinet vôbec nebol. Priemetnícke zbierky mali len niekoľko papierových modelov. Strojnícka dielňa mala tieto zariadenia: 2 elektromotory (5 a 9 kusov), ktoré hnali 2 transmisie. V dielni boli tieto sústruhy: Vulkan, Prentice Bros Comp., ťažký sústruh Fegyver Budapest, 7 sústruhov zhotovených v Arade, 1 sústruh šlapací, 2 stolové hobľovačky, 2 vodorovné obrážačky, 1 zvislá obrážačka, 1 stĺpová vŕtačka Vulkán, 1 frézovačka Fegyver Budapest s deliacou hlavou, 1 univerzálna frézovačka Cincinnati s deliacou hlavou, 2 rýchlovŕtky, 1 okružná píla, 2 brúsky, 2 prenosné brúsky a 1 leštička kovov. Zámočnícka dielňa mala 33 pracovných miest so zverákmi, 3 šlapacími vŕtačkami, 1 skrutkovým lisom a náradie. Kováčská dielňa mala 3 vyhne s príslušenstvom a 1 vzduchový buchar. Truhlárska dielňa na škole nebola. Dielne boli pri prevzatí veľmi zanedbané, bez nástrojov. Za tejto situácie prevzali čsl. úrady dňa 2. augusta 1919 školu od riaditeľa A. Bejczyho – aj so žiakmi.


Spracoval: Ing. Pavol Füleky, CSc.